8. januára 2018

Heteromatrix podľa Margaret Atwood

Nezačalo sa to Harveym Weinsteinom. Sexuálne násilie voči ženám je totiž staršie než Hollywood. Obvinený filmový producent sa však na chvíľu stal priam globálnym symbolom toho, čo so sebou môže priniesť nebezpečná kombinácia moci a testosterónu. No mediálny obraz – obzvlášť zo sveta celebrít – zameriava pozornosť na senzacionalizmus, čím sa symptómy skutočného problému zahmlievajú. Vlna správ o tom, že obľúbená mužská tvár šoubiznisu prekročila hranicu obscénnou poznámkou, nevyžiadaným dotykom alebo sa nebodaj dopustila znásilnenia, postupne opadne a nahradí ju iná bulvarizovaná aktualita. Napriek tomu fakt, že iba v Európe mala každá tretia žena už od puberty nepríjemnú skúsenosť s určitou formou fyzického zneužitia, ako hovorí report úniovej agentúry pre základné práva, zostáva širokou verejnosťou v najprogresívnejšom kúte planéty naďalej nepovšimnutý. A kým na Slovensku novinár Eugen Korda nahlas premýšľa pred svojimi kolegyňami nad tým, ako by ich pretiahol, keby bol mladší, kdesi v oblasti afrického Sahelu malým dievčatám žiletkou mrzačia genitálie.

Rodová rovnosť je neustále vratká, hoci ju jasne formulujú elementárne deklarácie a charty, na ktorých stojí medzinárodná politika. Román Príbeh služobníčky z polovice osemdesiatych rokov od Margaret Atwood vychádza práve z tejto úvahy. Jeho výpoveď ale naliehavo pomenúva fenomény až priveľmi súčasné. Veď kríza postmoderny priniesla aj to, že priemerní voliči amerického prezidenta Donalda Trumpa či poľskej vládnej strany Právo a spravodlivosť považujú sekulárny humanizmus za rovnakú hrozbu ako islamských teroristov. Vízia, že by sa jedného dňa v západných krajinách zrútilo liberálnodemokratické zriadenie – hlavne v dobe, keď sa ultrakonzervatívnym hodnotám opätovne darí osloviť veľké skupiny obyvateľstva –, patrí k potenciálnemu ohrozeniu väčšiny slobôd získaných hádam od čias osvietenstva.

Kanadská autorka orwellovsky upozorňuje na riziká mocenského vplyvu zhubných ideológií. Volí si na to reálie vychádzajúce z kontextu kresťanského fundamentalizmu v Spojených štátoch, kde je náboženstvo prílišnou súčasťou politického diskurzu. Trefne tak poukazuje na slabinu vlastného civilizačného okruhu, ktorou sú – paradoxne – jeho korene. Kriticky sa nestavia voči viere vo všeobecnosti, zacieľuje sa primárne na jej použitie ako zbrane hromadného ničenia. Takýto výbuch epochálnej iracionality narastá do obludných rozmerov antiutópie. Pre hlavnú hrdinku prózy to znamená, že prekrútená interpretácia starozákonného mýtu o patriarchovi Abrahámovi a konkubíne Hagar z nej robí doslova reprodukčnú fabriku. Len vysokopostavení muži režimu si môžu dovoliť slúžku, aby im porodila dieťa namiesto neplodnej manželky.

Samotný text treba brať ako laboratórny experiment, v ktorom Atwood podmieňuje extrémny nárast fanatizmu kataklizmou celosvetového rozmeru. Pandémia sterility zmenila postavenie ženy na ekonomický artikel a zaviedla riešenie v podobe inštitucionalizovaného znásilnenia. V takomto heterosexuálnom pekle navyše niet miesta pre neprokreatívne živly, akými sú gejovia a lesby, preto pre nich totalitná mašinéria pripravila pracovné tábory alebo likvidáciu. Trestu sa vyhlo iba zopár prostitútok v tajných štátom odobrených nevestincoch. Falický vesmír si napriek prísnym pravidlám našiel ostrov, kde sú pôžitky povolené. Táto predstava sa síce javí hyperbolizovane, no v skutočnosti sa inšpiruje technológiami už použitými v diktatúrach nedávneho storočia, cez nacistické gestapo po snahy Nicolaeho Ceaușesca riadiť pôrodnosť v komunistickom Rumunsku. Špekulácia má navyše pre prítomnosť oveľa väčší dosah, lebo odhaľuje, že puritánsky model myslenia Západu nie je až taký vzdialený moslimským teokraciám.

Nosnou témou románu je teda heteronormativita. Podľa gender a queer teórií ide o odborne vyvrátený svetonázor, podľa ktorého sú biologické pohlavie a rod ako sociálny konštrukt pevne zviazané v binárnom vzťahu. Dalo by sa tiež hovoriť o akejsi virtuálnej realite simulujúcej závislosť kultúry od aktu takzvanej prirodzenej kopulácie. Genetická posadnutosť insemináciou a rodením vedie k sakralizácii heterosexuálneho správania, čím sa sociálne roly petrifikujú. Akékoľvek vybočenie z očakávaných úloh manželiek a matiek znamená pre ženu naprieč časom a priestorom neustály boj o právo vlastniť, vzdelávať sa, voliť, nosiť nohavice, vybrať si partnera či rozhodnúť sa ukončiť tehotenstvo bez stigmatizácie masou. Gileádska republika zašla ešte ďalej a zakázala ústrednej postave čítať, nesmie dokonca používať ani kozmetický krém, lebo i to patrí medzi smrteľné hriechy roztopaše.

Prostredníctvom feministickej optiky Atwood kontúruje pre čitateľov holú pravdu o povahe ľudského druhu. Avšak prvotné inštinkty a podvedomé túžby na prelome milénií obmedzujú naše spoločnosti a bránia plynulému prechodu do transhumánneho veku. Androcentrický matrix zrodený v pradávnom neolite tak odhaľuje svoju odvrátenú stránku aj dnes, v neokrôchaných rečiach neškodných Kordov, toxických erekciách vplyvných Weinsteinov, od ktorých je niekedy neuveriteľne malý krôčik k opresívnej mutawe v Saudskej Arábii. Citát v skomolenej latinčine „Nolite te bastardes carborundorum“, ktorý sa objavuje v románe, by mal byť mottom každého človeka bojujúceho za oslobodenie z područia akejkoľvek agresie: „Nedovoľte bastardom, aby vás rozdrvili.“

[Atwood, Margaret: Príbeh služobníčky. 1. vyd. Prel. Marián Gazdík. Bratislava : Vydavateľstvo Slovart, 2018. 344 s. Z angl. orig. The Handsmaid Tale. Svetová literatúra. ISBN 978-80-5563-183-7.]

Vyšlo v Kapitáli.

Zdroj | Jílek, Peter F. 'Rius: Heteromatrix podľa Margaret Atwood. In Kapitál, roč. 2, č. 1, s. 14. ISSN 2585-7851.